Ján Markoš

nejlepší slovenský šachista, středoškolský učitel a teolog

O najkrajšej čajovej miske na svete

[28.01.2013 23:53:57]

 

Pri každom ďalšom texte, ktorý tu zverejním, mám trochu strach, či som nezašiel príliš ďaleko. Veď opisy snehu a snov majú so šachom len málo spoločného. Ale na druhej strane ma to baví; baví ma stáť tak trochu na hrane, priniesť čosi nečakaného, a občas sa úplne pomýliť a napísať text, ktorý nikoho neosloví. Ako hovorí E.E. Cummings: ...and even if its Sunday/ may I be wrong/ for whenever men are right/ they are not young.

Napokon, toto nie je povinné čítanie.

Do kategórie podivností patrí i nasledujúci text, ktorý napísal Japonec Soetsu Yanagi, milovník a znalec tradičného japonského umenia, o jednej čajovej miske. Asi pred dvomi rokmi som ho čítal v anglickom preklade – uchvátil ma tak, že som si sadol a preložil ho do slovenčiny. Dal som ho potom čítať niekoľkým kamarátom, nikdy som ho ale nezverejnil; až pred týždňom som naň náhodou narazil. Je to jeden z najkrajších textov o kráse, aký som kedy čítal. Tak ak máte čas a chuť, nech sa páči...

 

Kizaemon 

Soetsu Yanagi

Táto čajová miska je považovaná za najkrajšiu na svete. Misky na čaj sa delia na tri hlavné 
skupiny podľa toho, či pochádzajú z Číny, Kóreje alebo Japonska. Najpôvabnejšie sú z Kóreje, a 
majstri čajového obradu im vždy dávali prednosť. Existuje ich mnoho druhov, ako napríklad Ido, 
Unkaku, Komogai, Goki, Totoya atď. Za najcennejší z estetického hľadiska je považovaný druh Ó 
Ido, „Veľké“ Ido. A opäť, existuje mnoho odrôd Ó Ido: Ko Ido, Ao Ido, Ido Waki. Najviac cenená z 
nich sa nazýva meibutsu Ó Ido; slovo „meibutsu“ slúži na označenie obzvlášť krásnych misiek. 
Takýchto misiek je dvadsaťšesť, ale najvzácnejšia z nich, a tá, o ktorej tu budem písať, je Kizaemon 
Ó Ido. Hovorí sa, že táto miska obsahuje esenciu čajového obradu. 

Nie je známe, čo znamená slovo Ido; pravdepodobne ide o názov miesta, odiaľ nádoby 
pochádzajú. Kizaemon je meno muža; Takeda Kizaemon - obchodník z Osaky - kedysi misku 
vlastnil. Každé meibutsu má rodokmeň (podobne ako anglický dostihový kôň). Honda Tadayoshi, 
šľachtic z Nota, vlastnil túto misku na začiatku sedemnásteho storočia. V r. 1634 prešla do rúk 
Nakamury Sosetsu, majstra čajového obradu zo Sakai. V r. 1751 bola u Toshi Ishegeho, a potom sa 
približne v r. 1775 stala majetkom lorda Matsudairu Fumaia, ktorý bol veľkým zberateľom 
čajových misiek; a to za nehoráznu cenu 550 ryó. Fumai si misku nesmierne obľúbil a nosil ju stále 
pri sebe. Roku 1818 ju dal svojmu synovi Gettanovi s príkazom: „Toto je jedna z najlepších misiek 
v krajine; stráž ju ako oko v hlave.“ 

Postupne však táto miska získala zlú povesť; prináša vraj svojmu vlastníkovi chorobu a 
smrť. Raz patrila jednému diletantovi. Stratil postupne majetok i postavenie a predával svoje telo v gay štvrti Šimbaraja v Kjóte;
misku však nikdy nepredal. Tohto nešťastného muža napokon 
obsypali vredy a umrel. Odvtedy koluje povesť, že na miske leží tieň kliatby. Bola nechvalne známa 
už vtedy, keď ju kúpil lord Matsudaira, a on sám dvakrát trpel na vredy. Jeho žena ho prosila, aby sa 
misky zbavil, ale odmietol, a keď dozrel čas, zdedil ju jeho syn Gettan. Vtedy ochorel na vredy i on, 
a rodina dala misku do úschovy mníchom v Kohó-an pri chráme Daitoku, kde sa nachádzajú 
rodinné hrobky. I dnes možno pri vchode do chrámu vidieť zavesené nosidlá, na ktorých údajne v 
roku 1804 misku priniesli. Pred érou Meidži ju nesmel nikto uzrieť bez povolenia rodiny 
Matsudaira. Je tomu sto rokov, čo Matsudaira umrel; ľudia umierajú, miska je však stále taká, ako 
bola vtedy. 

V roku 1931 som ju mohol uvidieť v spoločnosti svojho priateľa, hrnčiara Kandžiró Kawaja. 
Dlhý čas som túžil uzrieť misku Kizaemon Ó Ido. Chcel som uzrieť onu „esenciu čajového 
obradu“, nahliadnutú jasným zrakom majstrov Cesty Čaju, a odskúšať vlastné vnímanie. Veď táto 
miska je maličkým stelesnením krásy, lásky ku kráse, filozofie krásy a vzťahu krásy a života. Bola 
uzavretá v piatich schránkach, vložených jedna do druhej, vnorená do vlny a zabalená do fialového 
hodvábu. 

Keď som ju uvidel, srdce vo mne zamrelo. Dobrá čajová miska, to hej, ale aká obyčajná! Tak 
prostá, nič bežnejšieho si nemožno predstaviť. Ani stopy po ornamente, ani stopy po rafinovanosti. 
Všedná kórejská miska na jedlo; ba čo viac, miska chudobných určená na každodenné použitie – 
najobyčajnejší riad. 

Pre svoj účel typická; predaná takmer zadarmo; dielo chudobného muža; bez akejkoľvek 
príchute osobnosti; neopatrne používaná svojim vlastníkom; kúpená bez hrdosti; čosi, čo ktokoľvek 
môže kúpiť kdekoľvek a kedykoľvek. Taká je prirodzenosť tejto misky. Hlinu na ňu vykopali zo 
svahu za domom; na glazúru použili popol z ohniska; hrnčiarsky kruh bol vyosený. Jej tvar 
neprezrádza žiaden zvláštny úmysel; bola jednou z mnohých. Hrnčiar pracoval rýchlo; miska bola 
vytočená neporiadne a špinavými rukami; glazúra bola nanesená nedbalo a stekala z misky na kruh. 
Dielňa bola tmavá. Hrnčiar nevedel čítať. Pec bola biedna a vypaľovanie ledabolé. Piesok sa 
prilepil na nádobu, ale nikomu to nevadilo; nikdo to tej veci nevkladal žiadne sny. Dohromady je 
toho dosť na to, aby človeka prešla chuť byť hrnčiarom. 

V Kóreji bola táto práca vyhradená tým najbiednejším. To, čo vytvorili, sa rozbíjalo po 
kuchyniach; temer spotrebný tovar. Ľudia, ktorí robili túro prácu, boli špinaví ťulpasi; ryža, ktorú 
jedli, nebola biela, ich riady neboli umyté. I dnes je možné nájsť tieto podmienky kdekoľvek na 
kórejskom vidieku. Toto – nič viac, nič menej – je pravda o miske Kizaemon Ó Ido, najviac 
ospevovanej čajovej miske v Japonsku. 

Ale tak tomu má byť. Prostota a ticho, neprešpekulovanosť, neškodnosť, priamočiarosť, 
prirodzenosť, nevinnosť, pokora, skromnosť: kde by bolo krásy, ak nie v týchto vlastnostiach? To, 
čo je mierne, prosté a nevyumelkované, si prirodzene získa náklonnosť a rešpekt ľudí. 

Táto miska je predovšetkým zdravá. Vytvorená za určitým účelom, vytvorená aby slúžila. 
Určená na každodenné použitie. Keby bola krehká, nemohla by slúžiť svojmu účelu. Už od 
prirodzenosti musí byť robustná. Len prax všedného dňa môže zaručiť zdravie vyrobenej veci. 

Dá sa zrejme povedať, že pre ňu nebolo možné upadnúť do choroby; je totiž úplne všednou 
miskou na ryžu používanou chudobnými deň čo deň. Nebola vytvorená so snahou o efektný detail, 
choroba technickej precíznosti sa do nej preto nemala kedy vkradnúť. Nebola inšpirovaná žiadnymi 
teóriami o kráse; nevznikla teda príležitosť, aby ju hrnčiar otrávil svojimi idejami. Nie je dcérou 
optimistických ideálov, a tak sa nestala hračkou sentimentality. Nie je výsledkom nervového 
vzrušenia, a preto v sebe nenosí zárodky zvrátenosti. Bola vytvorená za veľmi jednoduchým 
účelom, a preto žiari farbou a pôvabom. Prečo by mala byť tak všedná miska taká krásna? Krása je 
nutným výsledkom práve tejto všednosti. 

Tí, ktorí obľubujú nezvyčajné, sú voči všednosti imúnni, a pokiaľ si jej vôbec sú vedomí, 
považujú ju za neresť. Pokladajú aktívnu krásu za našu povinnosť. Avšak pravda je zvláštna: žiadna čajová miska nie je krajšia ako Kizaemon Ó Ido. 

Všetky krásne čajové misky sú poddané prírode. To, čo je prirodzené, je zdravé. Jestvuje 
mnoho druhov umenia, avšak žiadne z nich nie je lepšie ako toto. Príroda tvorí ešte udivujúcejšie 
veci ako umelcova zručnosť. I to najpodrobnejšie ľudské poznanie je detinské zoči-voči múdrosti 
prírody. Prečo by mala krása pochádzať zo sveta všednosti? Najvšeobecnejšia odpoveď znie: Veď 
svet sám je všedný. Jedno zenové príslovie tvrdí, že na konci cesty leží nenútený pokoj. Čo viac si 
možno priať? Pokojná krása. Krása misky Kizaemon je krásou nenúteného pokoja, a je vhodné, že 
odpočíva v svätyni Koho-an, pretože na tom mieste ponúka hľadajúcemu svoju tichú odpoveď. 

Zo srdca som povďačný mužom čajového obradu za ich prenikavý zrak, pomocou ktorého 
vybrali svoje misky. Len vďaka výnimočnej úprimnosti a hlbokému vhľadu mohli sformovať 
estetické pravidlá čajového obradu. Na celom svete nepoznám paralelu. V ich súdoch sa tajíudivujúca tvorivosť. Objavená v špinavej kuchyni, našla si miska Kizaemon Ó Ido svoje miesto na 
najvyššom tróne krásy. Kórejci sa smiali. To sa dalo očakávať, avšak ako chvála, tak i smiech sú 
oprávnené. Veď keby sa nerozosmiali, nemohli by byť ľudom, ktorý dokáže vytvoriť takéto misky, 
a keby sa prestali smiať, nemohli by ich už viac tvoriť; a na druhej strane, keby tieto misky neboli 
vytvorené ako ten najvšednejší riad, majstri čajového obradu by si ich nevyvolili. Kórejci vyrobili 
misky na ryžu; japonskí majstri čajového obradu ich premenili v čajové misky. 

Majstri čajového obradu obľubovali jemnú pavučinu pukliniek, ktorá dodáva miskám Ido 
teplý, svieži a priateľský vzhľad. Obdivovali pôvab odlúpnutej a opravovanej glazúry, vrstvenej do 
maličkých „krajiniek“. Mali radi slobodné, nedbalé vytáčanie, a cítili, že mnohé misky sú bez neho 
neúplné. Venovali veľkú pozornosť vytvarovaniu nožičky, a tešili sa zo slobodného stekania a 
kvapkania tuhnúcej glazúry. Tiež veľmi pozorne sledovali vnútorný objem a zakrivenia misky; 
dívali sa, ako sa v nej hladina nalievaného zeleného čaju pomaly upokojuje. Perami ohmatávali 
okraj misky a sledovali vlnenie jeho nekonečného kruhu. Objímali tvar a bozkávali hrúbku. A 
vedeli, koľko ľahkosti srdca je v jemnej deformácii. Napokon ustanovili pravidlá, ktoré určujú 
krásu čajovej misky; niet totiž krásy, ktorá by sa vymykala zákonom. 

Keby čajové misky Ido neboli objavené v Japonsku, ich krásu by možno nikdo nikdy 
neodhalil. V Matúšovi sa píše, že Ježiš sa narodil skôr v Nazarete ako v Betlehéme. Toto tvrdenie je 
pravdivé. 

Doteraz sme sa dívali na charakter misiek Ido z pohľadu tých, ktorí ich používali, majstrov 
čajového obradu. Teraz by som o nich chcel uvažovať z pohľadu hrnčiara. Koho rukami bola 
vytvorená tak podivuhodná krása, neskôr objavená ostrým zrakom majstrov? Odkiaľ pochádza jej 
moc? 

Je nemožné veriť, že by snáď kórejskí remeselníci vedome reflektovali svoju tvorbu. Práve 
preto, že neboli intelektuálmi, boli schopní vytvárať tak prirodzenú krásu. Ich misky neboli 
výsledkom vedomej snahy jednotlivca. Ich krása pramení v milosti. Misky Ido neboli vyrobené, 
narodili sa. Ich krása je dar, akt milosti. Sedem pravidiel ustanovených majstrami čajového obradu 
sa zrodilo z prirodzenosti; neboli vytvorené človekom. Tieto zákony nikto nevlastní. Existujú v ríši, 
ktorá prekračuje ego a vlastnenie. Zákony sú tu od prirodzenosti, nie sú výsledkom ľudskej 
šikovnosti. 

Len prirodzenosť dáva zákonom platnosť. Kto ich spozoruje, má vybraný vkus. Nič z tohto 
nie je výsledkom ľudskej šikovnosti. Umelecké kvality vlastné čajovej miske vďačia prírode za svoj 
zrod a intuícii za svoje objavenie. Niet zábrany, ktorá by neumožňovala vidieť sedem 
„vyhľadávaných vecí“ (tj. momentov tvoriacich estetickú hodnotu) na miskách Ido. Nie je ale 
správne myslieť si, že boli vytvorené s ohľadom na týchto sedem pravidiel. Taktiež je nesprávne 
predpokladať, že ak bude všetkých sedem pravidiel dodržaných, výsledkom bude prekrásna miska; 
tieto pravidlá sú totiž darom prirodzenosti, nie výsledkom ľudského umu. A predsa, ako často 
japonskí hrnčiari vyrábali svoje misky pod vplyvom zjavného omylu, že je možné vytvoriť pôvab 
umelým pospájaním týchto siedmych kvalít. 

Majstri čajového umenia tvrdili, že kórejské misky sú najlepšie. Pripúšťali to s im vlastnou 
úprimnosťou. Prečo ale, môžeme sa pýtať, prevýšili japonské misky? Odpoveďou je: Japonci sa 
znažili vytvoriť dobré misky podľa ustanoveného kánonu, podľa estetických pravidiel. To je značná 
chyba; prístup hrnčiara nemožno zamieňať s prístupom toho, kto misku používa. Tak bola výroba 
misiek otrávená diktátom vkusu. Japonské misky nesú na sebe rany estetického vedomia. Raku 
Chorijó, Honami Koetsu i ostatní individuálni hrnčiari trpia v menšej či väčšej miere tou istou 
chorobou. Je správne nachádzať pôvab v nepravidelných tvaroch misiek Ido. Ak sa však vedome 
pokúšame vyrobiť nepodarky, tento pôvab sa okamžite stráca. Ak sa glazúra v peci odlúpne, ide o 
prirodzený proces, ktorý sa môže stať skrytým požehnaním. Ak ale tento proces spôsobujeme 
vedome, zvedení ilúziou nasledovania majstrov čajového obradu, výsledkom bude čosi celkom 
iného. 

Na miskách Ido je obzvlášť krásna nožička, ale bolo by osudným pokúšať sa napodobniť jej 
spontánne nepravidelnosti; krása by sa vytratila. Všetky tieto vedome spôsobené defekty možno 
nájsť medzi japonskými nádobami vo väčšej miere ako hocikde inde na svete. Je to náš jedinečný 
spôsob ohavnosti, spôsobený honbou za nesprávne pochopenou krásou. Na celom svete nájdeme len 
málo paralel. Je ironické, že by majstri čajového obradu, ktorých cit pre krásu bol hlbší než u 
kohokoľvek iného, mohli vytvoriť toto dokola sa opakujúce zlo. Temer nemožno nájsť misku 
označenú značkou Raku, ktorá by unikla ohavnosti. A naopak: každá jedna čajová miska Ido jej unikla.
Kizaemon Ó Ido je antitézou a výzvou Raku. 

Ako som už povedal, oči majstrov, ktoré toto všetko v miskách Ido rozoznali po prvý raz, 
boli udivujúco jasnozrivé. Ako sa zrodil tak hlboký vhľad? Bola ich schopnosť rozlišovania iná ako 
u ostatných? Odpoveď je jednoduchá: videli veci priamo, a veci sa im priamo ukazovali. „Vidieť 
priamo“ označuje nezahmlené intuitívne vnímanie. Títo muži sa nespoliehali na certifikáty pravosti. 
Nespoliehali sa na vyrazené značky. Nepýtali sa, kto dielo vytvoril. Nenechali sa viesť súdmi iných. 
Nemilovali výrobok pre jeho starožitnosť. Proste sa priamo dívali. Medzi nimi a vecou nič nestálo; 
ich oči neboli zaslepené. Preto mohli súdiť neovládaní malichernosťami. Vec prichádzala k nim, 
oni prichádzali k veci. Medzi oboma stranami prebiehala zdravá výmena. Výmena lásky. 

Vskutku, Cesta Čaju môže byť náboženstvom krásy len preto, lebo sa opiera o intuitívne 
vnímanie. Intuicia je skalou, na ktorej je sú postavené jej základy, práve tak, ako sú na skale intuície 
postavené základy náboženstva. Ak by nebolo možné vidieť veci priamo, nebolo by Cesty Čaju, 
nebolo by čajových misiek. Čo sa ale z tohto faktu môžeme naučiť my? 

Pomocou priameho náhľadu môžeme i dnes nachádzať predmety, ktorým je vlastný duch 
čajového obradu. Mnoho skvelých meibutsu sa nám zajtra môže objaviť pred očami, pretože i dnes 

jestvuje vo svete mnoho remeselných výrobkov, ktoré vznikli za rovnakých okolností ako miskyIdo,
a majú rovnaký ráz, rovnaký tlkot srdca. Toľkí obdivujú tieto misky kvôli menu Ó Ido,
a sú takslepí voči neobjaveným Ó Ido okolo seba. V skutočnosti máme dnes viac príležitostí vidieť a 
nachádzať remeselné výrobky takejto hodnoty, ako mali starí majstri. Keby boli dnes opäť medzi 
nami, plakali by od radosti, a opäť by zbierali novoobjavené veci vhodné pre čajové obrady, 
upravujúc ich pre novú Cestu Čaju pre všetkých ľudí. Bezprostredný vhľad zamestnáva oči a srdcia. 

[Keď som čítal tento odstavec prvý raz, cítil som prekvapenie a nesúhlas. Potom som si však 
uvedomil úsilie Janagiho samotného otvoriť ľuďom očí pre krásu a normálnosť obklopujúcu 
Japonsko, Kóreju a Čínu; v tom čase boli zraky všetkých uprené na nové, priemyselné výrobky, 
ktorých dizajn bol – napriek svojej účelnosti – zväčša biedny až vulgárny. Od roku 1931 úroveň 
remesiel všade na svete veľmi poklesla, to však neuberá Janagiho slovám na pravde.] 

Ako som držal misku Kizaemon Ido v rukách, mysľou mi prebehlo mnoho myšlienok. 
Uvažoval som o všetkých tých veciach, ktoré som za roky zozbieral pre Múzeum ľudových 
remesiel v Tokiu, a tiež o tejto miske. Zdalo sa mi, akoby ma vyzývala pokračovať v ceste, ktorú 
som si zvolil. Utvrdil som sa v presvedčení, že cesta, ktorá leží za mnou, i cesta, ktorá leží predo 
mnou, sú správne. Pôjdem a budem na svojich cestách upozorňovať na bratov a sestry tejto misky, 
aby krásne a pravdivé veci, hoc by ich bolo len zopár, mohli skrášlovať svet zajtrajška. Budem 
hovoriť o skutočnej kráse a snažiť sa hľadať spôsob, ako umožniť, aby takéto veci opäť vznikali. 
Miska Kizaemon ido bola navrátená do lôžka z vlny a opäť uzavretá do mnohých krabičiek. Objavil 
som v sebe niekoľko koánov, vyžadujúcich moje riešenie. Ako som vychádzal chrámovou bránou, 
zdalo sa mi, že vietor dujúci Zenovým lesom na mňa kričí: „Hovor, hovor!“ 

1931 
 
 
 

fotografie

zobrazeno(7233x) | příspevky(6x)

formulář pro příspvěvky




kontrolní kód

příspěvky k článku

01.02.2013 17:19:07 | martin

šachy - umění?

31.01.2013 20:04:40 | Jirka Majer

No, když to přiznal Violin, tak i já dostávám odvahu, sdělit svůj zážitek. Už čtu text po několikáté a přišel jsem na to, že mám vlastně obdobný zážitek, jako když se obdivuji kráse nad šachovnicí. Jak jsem magor do šachu, tak stejně jsem magor i do originálně napsaného textu. Tuším zde souvislost: Tahy jsou slova, a krása logického řešení, je krása originálního výrazu. Obojí mě naplňuje stejným zážitkem. Marki díky moc a těším se na další perlu.

31.01.2013 11:38:12 | violin

Text jsem si vytiskl v pondělí v práci, doma ho nechal dva dny zrát na nočním stolku, včera večer se soustředěním a obrovským požitkem přečetl. Dnes konečně vám děkuji, pane Jáne, velice!.. A teď právě, nevím proč, jsem si vzpoměl na film "Rudovous".

29.01.2013 20:31:19 | martin

Pěkné

 

29.01.2013 12:47:03 | VH

You have to go too far to see how far you can to go.

29.01.2013 11:59:25 | Jirka Majer

Supééér!!! Nemám dalších slov.

Untitled Document

starší články





www.praguechess.cz |
reserved by Pražská šachová společnost, o.s. | designed by pb | optimalized 1024x768 IE, FireFox