Ján Markoš

nejlepší slovenský šachista, středoškolský učitel a teolog

Pozostalí

[08.04.2013 21:58:30]

  

Je jedno, ako sa to stalo. Možno za to mohol meteorit, hruda temnej masy letiacej tmou, ktorá nehlučne dopadla do krajiny. Iní tvrdia, že to spôsobila príliš silná búrka, iskrivé záblesky svetla medzi nebom a zemou. Ďalší, že na vine sú mocné tlaky a trenia hlboko pod zemským povrchom. Ale to je úplne jedno.

Dôležité je, že sa to stalo. Svet popraskal, rozlámal sa. Objavili sa v ňom jemné, takmer neviditeľné trhliny, jemné praskliny ako na puknutom vajíčku, jazvy ako v ľade na jarnom jazere. Celý vesmír popraskal, nepekne ako trieštivá zlomenina ruky, a puklinami začalo z neho unikať teplo a krv, hasol a šedol ako zimný súmrak.

Až napokon z neho zostali ruiny. Kulisy, medzi ktorými bolo možné sa prechádzať, ktorým ale chýbala akákoľvek plnosť. Kusy sveta boli len tak porozhadzované navôkol ako kusy mäsa na bitúnku, ako dom po výbuchu bomby. Nebo nezapadalo do zeme  a zem do neba. Rieka nezapadala do brehov, ani dom do ulice. Kôstky v čerešniach hrkali. Medzi zvyškami sveta sa rozvaľovalo prázdno.

A pritom vyzeral stále skutočne. Ako čerstvá mŕtvola mačky, ktorá pôsobí, akoby len spala, ktorá ale nedýcha. Ešte teplá, ešte svieža, ale už bezcenná. A tak sa stalo, že si zrútenia sveta mnohí nevšimli. A naďalej chodili do práce a na Spartu, zbierali mince a chovali v teráriách hady, rozprávali rozprávky svojim deťom a prejedali sa na rodinných oslavách.

Ale tí druhí, ktorí prežili smrť sveta, pozostalí, nedokázali uveriť vlastným očiam. Cítili sa ako Európania vylodení na akomsi zámorskom ostrove, obkolesení veselým a naivným prírodným národom. Cítili sa ako herci medzi bábkami, ako dospelí medzi deťmi.  Ako tmavé ostrovy v mori slepej veselosti. Ako však môže dospelý niečo vysvetliť dieťaťu? Ako môže herec povedať bábke, čo cíti? A tak mlčali.

Navzájom sa ale spoznali na prvý pohľad. Podľa drobných znakov známych len zasväteným, podobne ako sa  navzájom okamžite spoznajú teplí či konzumenti marihuany. Podľa smútku v očiach. Podľa neistých gest. Podľa vyžarovania  inej vlnovej dĺžky.

Vždy si mysleli, že to bude naopak. Že oni umrú a svet ostane nedotknutý a krásny. A tu zrazu – oni prežili svet. Videli ho umierať, zúčastnili sa jeho pohrebu a život v nich predsa plynul ďalej, naprázdno. Ako v autíčku na kľúčik, ktoré natiahnete a nepoložíte na zem. Ako v gramofóne, ktorý sa síce otáča, niet ale ruky, ktorá by priložila ihlu. Čo robiť? Čo s ďalšími nekonečnými dňami? Ich úsilie, ich vášeň, ich práca stratila príjemcu.  Je čo, a nie je komu. Je čo, a nie je kam.

Čo by ste robili vy? Skočili pod vlak? Vyrabovali obchod na rohu? Dosiahli nirvánu? Vyskúšali každú z prostitútok v meste? Trávili viac času s rodinou? Jódlovali za súmraku?

Niektorí sa snažili zabudnúť, pretrieť svoje vedomie a smútok niektorou zo silných drog a zapadli v dave nevedomých. Niektorí naozaj skočili pod vlak. Iní zošaleli. Ďalší zbierali odrobinky sveta v umení a kochali sa nimi, večne hladní, pretože odrobinky sveta nie sú svet. Mnohí sa nahrnuli do kostolov a tam sa úpenlivo modlili, prosiac o zázrak. Ďalších ovládol cynizmus a rabovali zvyšky sveta, nehľadiac napravo ani naľavo. A iní mleli naprázdno.

Je pritom jedno, čo robili. Svet bol mŕtvy a nič z toho, čo robili, na tom už nemohlo nič zmeniť.

 

zobrazeno(5480x) | příspevky(13x)

formulář pro příspvěvky




kontrolní kód

příspěvky k článku

17.04.2013 09:00:51 | Homunkulus

Připomněl jsem si tu ještě Novalisovo přirovnání - pitvají zdánlivě mrtvého, ten se probere a otevře oči. Tím mrtvým je v novověku svět. Co je horší: že není mrtvý a zděšeně kouká, nebo že jde o strnulý pohled skutečné mrtvoly?

16.04.2013 23:30:23 | marki

Nebojte sa, netrpím žiadnou depresiou, proste som chcel raz napísať i takýto text.

Nedá sa stále o šafrane. Ale budúci už bude pozitívny. 

16.04.2013 16:11:46 | Magdaléna

Třeba je to taky koán.

16.04.2013 09:56:42 | Jirka Majer

Text je úžasný. Ale také bych raději četl "O šafrane..."

15.04.2013 17:25:50 | Sveto

Zdá sa, že tento posledný blog mierne pozastavil spisovateľské nálady a autorské aktivity ďalších prispievajúcich. Keby som nevedel, kto je autorom, priznávam, že by som mal obavy o psychický stav tvorcu. Podobné abstraktné surrealistické texty som už čítal za iných okolností, slúžili ako popisné kazuistiky. Dúfam teda, že autor týchto riadkov je v poriadku a cíti sa dobre, keďže v utorok prednáša na Slovane.

09.04.2013 23:34:12 | kipko

...až běhá mráz po zádech...

09.04.2013 23:19:16 | marki

 o dobe, nie o dobre

09.04.2013 23:18:47 | marki

 ja viem, chcete nejakú nádej, nejaký šťastný koniec... rozumiem tomu... tento text je ale o dobre po konci a pred šťastným koncom... niekedy je tá doba pomerne dlhá, a je to zvláštna doba bezváhového stavu... nádej príde. ale až neskôr.

09.04.2013 22:45:54 | papuchálek

Každý, kdo prožil takovýto zlom, v tom textu pozná jeho sílu. Ale jestli (jestli) takovému pozůstalému bylo dáno i to, že se dožil zacelení a srůstu, je pak vůbec možné o svém pozůstalectví mluvit bez naděje? Která matka popisuje jenom porodní bolesti a vynechává dítě? (a tuto otázku si troufám vznést i přesto, že mám tři děti a nejsem matka :-)

09.04.2013 15:14:22 | Homunkulus

No tenhle blog je spíš postní; copak jaro nepřišlo?

09.04.2013 09:22:55 | Reti

Ode všeho tajemství dělily mne vždy jenom dveře,

dveře neuzamčené. A přece jsem jimi nemohl

nahlédnout.

09.04.2013 09:00:30 | VH

Tešil by som sa, že som priamym účastníkom niečoho jedinečného.

Ten posledný odstavec je super, takto si pripadám vždy, keď idem voliť.

09.04.2013 08:31:42 | Inconnu

Tak přesně o tomhle by se dal napsat román. A nejspíš už jich pár existuje (tak trochu třeba Kniha všech hodin), ale na rozdíl od textu se snaží nabídnout východisko. Asi je nám to vlastní, mít naději.

Untitled Document




www.praguechess.cz |
reserved by Pražská šachová společnost, o.s. | designed by pb | optimalized 1024x768 IE, FireFox