Ján Markoš

nejlepší slovenský šachista, středoškolský učitel a teolog

Čas druhého snehu

[20.04.2013 17:40:32]

 Na trávnatom dvore medzi mojím domom, záhradkami a traťou Bratislava-Košice máme tri lavičky spojené zhrdzavenou reťazou. Kedysi boli zelené, lak z nich ale už dávno zišiel, a sedieť sa dá len na jednej, druhé dve sú príliš rozlámané. Tak som si ju otočil tak, aby som mal výhľad na rozkvitnuté stromy, zvýšil jas obrazovky na maximum – i tak vôbec nemôže súťažiť s bielym jasom jarného dňa – a píšem tieto riadky, riadky o čase druhého snehu. V jednej zo záhrad šteká pes hlbokým hlasom, rytmicky vŕzga hojdačka. Je mi ticho a krehko. Celú noc som mal nočné mory, a tak sa radšej hýbem len opatrne a málo, aby si ma nenašli i za dňa.

Prechádza vlak, pár sekúnd hrmenia a ticho.

Pred pár dňami sa ma pýtala kamarátka, čo chystám na leto. Po pravde som povedal, že jediným mojím plánom je ísť si zahrať do Banskej Štiavnice; trochu šachu, trochu kúpania v ľadových banských jazerách. To ju rozosmialo – sama surfuje kdesi v Španielsku. Keby vedela, že väčšina mojich radostí je ešte banálnejších, detskejších... Ako napríklad dnes:

Večer mi má prísť milá, tak som zašiel do viníc a hľadal kvety do kytice, ktorú jej urobím. Našiel som záružlie pri potoku, žlté iskričky, ktoré ale bez vody nevydržia ani niekoľko minút. Voda v potoku sa vírila tak plno a voľne, ako to vie len voda na jar, zdivená z dlhého pobytu pod ľadom a v podobe snehu. Ktovie, čo by sa stalo, keby som v sebe tiež otvoril všetky hrádze a prestal nad sebou bdieť. Možno by ma toľko energie roztrhalo na kusy.

Fialky som našiel hneď v štyroch farbách. Fialové na schodíkoch pred domom; trhal som ich rýchlo a nenápadne, nech ma neprekvapí niektorý zo susedov; na násype trate boli tmavomodré a svetlomodré. Vo viniciach drobné, žltobiele. Prerastali sa s drobnými veronikami, ktoré pre ich krehkosť tiež netrhám; kým sa dostanú do vázy, opadajú.

Margarétky som otrhal až po hlavičky a nechal plávať ako loďky v čajovej miske. Púpavy žiarili ako bláznivé, za chvíľu som z nich mal v ruke ďalšiu, jasnožltú päsť. Bahniatka a čerešňové kvety som zo stromov nelámal, našiel som pekné vetvičky na komposte pri rodinných domoch.

Ďalšie hrmenie je dlhšie a mohutnejšie. Plne naložený nákladný vlak, možno až do Nemecka.

Doma som všetky kvety otriasol, aby som z nich vyhnal ich pôvodných obyvateľov: dva mravce a lienku. Na chvíľu som ich ponoril do misky so studenou vodou, aby sa spamätali, potom orezal keramickým nožom a roztriedil do kytíc. Sústredil som sa pri tom tak pekelne, až mi z toho strieborne šumelo v ušiach. Teraz stoja na stole z brezového dreva, spolu so sviečkou a knihou o tradičných vzoroch na japonských šatoch.

Trvalo mi niekoľko dní, kým som si trochu zvykol na jar. Tak som dúfal, že príde, a keď prišla, vôbec som si nevedel zvyknúť na ten nový svet, ktorý sa mi náhle vynoril pred očami. Celkom iná akustika – zvuk sa ľahko nesie až doďaleka. Celkom iný priestor – akoby pribudol štvrtý rozmer. Celkom iný dotyk – hrdzavé zábradlie i kôra stromu hreje.

A nebol som sám. Susedkin jazvečík na dvore pobehuje ako blázon, jedno ucho má vyvrátené ružovým vnútrom von. Keď som išiel včera ráno do práce, stretol som mačku, snehobielu a našuchorenú, sedela na nízkom múre za plotom. Keď som k plotu priblížil tvár, pribehla a položila si svoje čelo na moje. Krátka chvíľka intimity – s mačkou od vedľa.

Trvalo mi niekoľko dní, kým som si zvykol, kým som uveril toľkej milosti. Za ten čas čerešne rozkvitli, zažiarili a teraz postupne pŕchnu vo vetre, takže občas zasneží druhým, letným snehom.

Keď som vchádzal do domu, plné ruky kvetov, všimol som si, že pred vedľajším vchodom stojí sanitka prvej pomoci, sama červená a žiarivá ako kvet maku. Jeden zo záchranárov zaisťoval dvere do domu, aby nosítka mohli prejsť. Anonymná jar malú drámu vo vchode bytovky s číslom popisným pätnásť ignorovala.

A ja som si spomenul na jednu báseň Išidu Hakjó, ktorá pôvodne vznikla v ktorejsi z nemocníc v Tókju.

 

Květy kaštanů voněly

Ještě než jsem začal chrlit krev

A voní i teď

 

zobrazeno(3747x) | příspevky(4x)

formulář pro příspvěvky




kontrolní kód

příspěvky k článku

29.04.2013 14:14:50 | MaMa

Krasne, az na tie nocne mory.

24.04.2013 13:32:11 | Michal

Je to zvlášní ale celý blog i když je psán jako oslava jara a nástupu něčeko příjemného na mně působí právě naopak chmurným dojmem.

23.04.2013 08:48:18 | Inconnu

Pěkné, a ještě to obohacuje (kromě jiného) mou slovenštinu. Děkuji.

22.04.2013 16:49:09 | Luděk Sedlák

Vážený pane Markoši, mám rád vaši libozvučnou řeč a čím dál raději čtu Vaši poesii (byť psanou formou prózy) o krásách všedního dne a radostech, které vnímavým lidem přinášejí obyčejné věci okolo nás. Kdybych nevěděl, kdo je autorem, nikdy bych nehádal na šachového GM v praktické hře - který musí vítězit, klást léčky, matovat, drtit soupeře. Spíš bych Vás tipoval na skladatele šachových úloh či studií, který hledá především krásu šachové hry, a který, když už si s někým zahraje, bude v lepších pozicích přijímat remízy, aby soupeře nezarmoutil (tak jako například kdysi Karel Treybal, které se takto připravil o nejedno vítězství).

Untitled Document




www.praguechess.cz |
reserved by Pražská šachová společnost, o.s. | designed by pb | optimalized 1024x768 IE, FireFox