Blog Vlada Hrtka

Mám rád výročia. Jedného augustového rána ma napadlo, že sa blíži storočnica založenia Československa a bolo by vhodné si ju pripomenúť aj nejakou šachovou akciou. Niečím jedinečným, čo sa len tak rýchlo nezopakuje.

A keďže mám rád výzvy, tak výber padol na zorganizovanie skladateľského turnaja. S kompozičnym šachom nemám totiž žiadne skúsenosti….
Viem však, že Česi dlhé roky patrili v ňom ku svetovej špičke a v súčasnosti sa za svoje výsledky nemusia hanbiť ani Slováci…

Slovo dalo slovo, za dva mesiace sa podarilo skoordinovať slovenských a českých organizátorov a bol vypísaný turnaj, ktorého vyvrcholenie bude práve 28.10.2018 – v deň 100. výročia vzniku dnes už neexistujúceho štátu, v ktorom som strávil svoju mladosť.

Ak niekto má záujem o podrobnosti, propozície sú zverejnené zde.

A teraz trošku pre zabavenie Najvyššieho…
Celkom by ma potešilo, keby do turnaja bolo zaslaných aspoň 100 skladieb od 50 skladateľov z 20 štátov.

Prekvapivo hneď v prvých dňoch prišli prvé tri súťažné skladby do mnou favorizovaného c) oddelenia zábavných skladieb, a to symbolicky z Česka, Slovenska a Francúzska. A to ešte neprišlo nič od vydavateľa časopisu Šemík, ktorého účasť je viac-menej povinná :).

Po prvé: už tri roky chodím urobiť fotku účastníkov uzatvoreného turnaja Majstrovstiev Slovenska. Na pamiatku pre: 1. účastníkov, 2. šachových zberateľov a 3. šachových historikov.

Po druhé: kompozícia fotky má svoje pravidlá: 1. v prvom rade sedia veľmajstri a VIP osoby slovenského šachu, 2. v druhom rade stoja ostatní účastníci turnaja a 3. v oblekoch na krajoch je vždy organizátor a hlavný rozhodca.

Po tretie: každý rok sa zo zadného radu dopredu posunie jeden hráč, ktorý získa v priebehu roka titul veľmajstra: 1. prvý rok – Milan Pacher, 2. druhý rok – Marián Jurčík. A kto bude číslo 3. na budúci rok? Súčasný majster Slovenska Christopher Repka (tretí sprava) alebo Jerguš Pecháč (druhý sprava)? Obaja majú už dve veľmajstrovské normy…

Držím palce obom, budú to naši najmladší veľmajstri.

Konečne to zaznelo aj z tých najpovolanejších úst, až z ďalekej Ameriky.

Majster sveta Magnus Carlsen jednoznačne povedal, že šachy nie sú ani veda, ani umenie, ale sú hlavne športom.

Na Slovensku to vieme už od minulého roku - poslanci na návrh úradníkov z ministerstva školstva prijali zákon, podľa ktorého sú všetci registrovaní šachisti od 1. 1. 2016 oficiálne registrovanými športovcami, a tak sú menovite zverejneňovaní na internetovom portáli ministerstva ako športovci – amatéri.

S hrdosťou som sa pocty byť športovcom vzdal a obratom som vystúpil zo Slovenského šachového zväzu. Teraz sa už len desím, kedy nejaký bláznivý úradník s podporou Slovenského šachového zväzu oficiálne zakáže hrať šachy len tak pre zábavu každému, kto nie je registrovaný ako amatérsky športovec.

Na rozdiel od väčšiny našich amatérskych športovcov som privítal, že organizátori zápasu o titul majstra sveta ponúkli platiacim internetovým divákom nejaké nadštandardné služby. Ušetrené peniaze za ročné členstvo v šachovom zväze (15 EUR) som investoval znovu do šachu a  “kúpil som si lísky“ na MS do prvého internetového radu. Neľutujem, pri virtuálnom 3D prenose človek vidí cez špeciálne okuliare (zaslané organizátorom) hráčov cca dva metre pred sebou a počuje z hracej miestnosti úplne všetko (napr. aj stlačenie hodín). Často prepínam medzi ruským komentárom zo štúdia v Moskve a anglickým z New Yorku. Ten druhý je spestrený o rozhovory s kadekým, počnúc Caruanom a končiac sestrou Carlsena, a preto sa divák sa dozvie viaceré informácie zo zákulisia. Mňa prekvapilo, keď manager Karjakina rozprával, aké je zložité nájsť v Rusku šachových sponzorov, keďže šach má veľmi malú popularitu (čo nezávisle na ňom potvrdil aj ruský komentátor), pričom na Karjakinovu prípravu investovali viac ako milión dolárov. U nás by to mohlo byť tak o jednu nulu menej, ak by samozrejme hral o titul nejaký Slovák – o ktorom momentálne nikto široko-ďaleko nechyruje (nezabúdajme, že obaja aktéri MS získali veľmajstrovský titul ako 12-13 roční).

Ale najväčší šok mám z Carlsenovej hry. Naivne som sa domnieval, že dokáže potrestať každú chybu súpera, čo sa však zjavne nedeje. Keďže je však veľmi ďaleko od svojej najlepšej formy, Karjakin mu dokáže byť rovnocenným súperom. Myslím si ale, že finále bude jednoznačnou záležitosťou úradujúceho majstra sveta - nezabúdajme, že aj kedy nevyhral poslednú vážnu partiu s bielymi, posledné dva ročníky bol majstrom sveta aj v rapid šachu.

Má to všaj jeden malý háčik.

Magnus Carlsen vyhráva len vtedy, keď si jeho oficiálne tričko oblečie moja manželka – viď obrázok nafotený hodinu pred 10. kolom. Ak si vo finále tričká prehodíme, ruská medaila za zásluhy nás určite neminie.

Ester Šimerová – Martinčeková, rod. Fridriková vedela o slobode svoje.

Narodila sa v roku 1909 do bratislavskej intelektuálnej rodiny. Ako 5 ročné dieťa ju zasiahla prvá vlna neslobody – svetová vojna vyvolaná jej vlastným štátom, vtedajším Rakúsko-Uhorskom.

Po vojne sa jej rodičia sa rozviedli a otec sa odsťahoval do USA. Po ukončení štúdií na dievčenskom gymnáziu za otcovej podpory začína študovať v roku 1927 v Paríži maliarstvo. Tu v roku 1931 namaľuje obraz Šachová kompozícia, ktorý daruje mladému bratislavskému hudobníkovi Eugenovi Lehnerovi. Na konci študijného pobytu sa vydáva za českého lekára Františka Šimeru a v roku 1932 sa vracia do Bratislavy. Jej manžel je úspešný lekár, zariaďujú si spoločne byt a aterliér v modernej novostavbe Avion, ktorú o sedemdesiat rokov neskôr vyhlásia za najlepšiu architektonickú stavbu storočia.

Onedlho však končí šťastné obdobie slobody.

Rozpadá sa Československo a Ester nútene odchádza s manželom do Plzne – Česi sú zo Slovenska vysťahovaní. Majiteľ obrazu – Žid Eugen Lehner múdro emigruje do USA. Obraz neberie so sebou, daruje ho svojmu bratrancovi Jánovi Albrechtovi, ktorý zostáva na Slovensku.

Manžel Ester Šimerovej robí primára v nemocnici. Je zapojený do odboja a ukrýva pod rôznymi diagnózami ako pacientov jednu skupinu parašutistov, ktorí boli vyslaní spáchať atentát na ríšskeho protektora Heydricha. Po prezradení skupiny je František Šimer v Nemecku odsúdený na trest smrti. Ester za neho bojuje, rozpredá všetok majetok a dosiahne (s výraznou podporou svojej rodiny) udelenie milosti priamo od Hitlera. Bohužiaľ udelená milosť nedorazila do väznice – Angličania začali väznicu bombardovať a jej riaditeľ dal popraviť všetkých väzňov odsúdených na trest smrti, aby zabránil ich potenciálnym útekom.

Po skončení vojny sa Ester Šimerová vracia späť do Bratislavy. Finančne zruinovaná začína odznova. Slobodné obdobie však trvá necelé tri roky.

V roku 1947 sa vydáva za úspešného právnika Martina Martinčeka, ktorého však komunisti v roku 1948 zbavia funkcií a pošlú do Liptovského Mikuláša pracovať na družstvo. Láskyplne mu však pridelia garzónku, ale bez vody (a logicky aj bez sociálneho zariadenia). Ester Martinčeková nasleduje manžela a už do konca života obidvaja zostávajú žiť v Liptovskom Mikuláši. Manžel začína ako 40 ročný fotografovať a prepracuje sa medzi najlepších slovenských fotografov, Ester v ústraní maľuje – v rokoch 1970, 1972 a 1992 vytvorí ešte tri obrazy do šachovou tématikou. S maľovaním končí v roku 1994 a zomiera ako 95 ročná v roku 2005 – jednoznačne, odbornou i laickou verejnosťou, uznávaná ako najlepšia slovenská maliarka.

Dnešný deň – 17. 11. je na Slovensku aj v Česku vyhlásený za štátny sviatok: Deň boja za slobodu a demokraciu. Myslím, že na príbehu Ester Šimerovej-Martinčekovej, rod. Fridrikovej, je krásne vidieť ako nesloboda a totalitné režimy negatívne ovplyvňujú životy bežných ľudí, ktorí nechcú nič iné, len v pokoji žiť svoj bežný život, bez zásahov diktátorov: cisárov, fašistov, komunistov…

Vráťme sa ale k obrazu Šachová kompozícia.

Ako som spomínal, tento jeho pôvodný majiteľ ho daroval pred druhou svetovou vojnou svojmu bratrancovi. Od neho ho následne odkúpila Slovenská národnej galéria, ktorá ho občas vystavuje.

Práve včera začala jedna takáto výstava. Pri otvorení výstavy sa ma priateľ pýtal, aká je asi jeho trhová cena. To netuším, osobne však poznám minimálne štyroch ľudí, ktorý by bez váhania zaplatili 50.000 EUR – cena v dražbe by určite bola niekoľnonásobne vyššia.

O výnimočnosti obrazu svedčí aj to, že obraz sa dostal na slovenskú známku v sérii Umenie, slávnostne inaugurovanú dňa 24. 10. 2016 v Liptovskom Mikuláši. A pri tejto príležitosti bola vytvorená pre zberateľov aj carte maxima – pohľadnica, na ktorej prednej strane je šachová mozaika vytvorená na motívy obrazu v Taliansku spolu so známkou a pečiatkou dňa jej inaugurácie.

Ak pôjdete na bratislavské vianočné trhy, urobte si 50 krokov navyše a zaskočte sa pozrieť na obraz aj známku do Galérie mesta Bratislavy na Františkánskom námestí.

Výstava trvá do 8. 1. 2017. Neoľutujete.

Dlhé roky chodíme s deťmi na poznávacie zájazdy. Ak sa vyberieme autom, máme pravidlo, že každý si po trase môže vybrať 2-3 atrakcie, ktoré ostatní bez reptania akceptujú. Keď sme sa vybrali v lete 2014 po Beneluxe, všetkým bolo jasné, že ich neminie návšteva Múzea Maxa Euweho v centre Amsterdamu.

Dôvody boli jednoduché:

• jediné múzeum v západnej Európe venované šachistovi;
• múzeum sa nachádza na námestí v centre mesta, ktorého názov je Max Euweplein – žiadne iné veľkomesto vo svojom centre nepomenovalo námestie po šachistovi;
• na námestí je socha Maxa Euweho, ktorá je naozaj umelecky skvelá (trošku sa v tom vyznám, sochy môjho starého otca sú po celom Slovensku…);
• v strede námestia je veľká šachovnica, hrá sa jedna partia za druhou a okolo sú neustále diváci – zrejmý rozdiel medzi šachovými súťažami na Slovensku, ktoré žiadnych divákov nemajú.

Návštevu múzea som naplánoval na nedeľné popoludnie ako poslednú vec v Amsterdame. Veľmi som tešil…

… škoda len, že múzeum má neštandardné otváracie hodiny a cez víkend je zatvorené. Zistil som to pri vchode. Schuti som sa na svojich managerských (ne)schopnostiach zasmial.

Keďže sa na vlastných chybách dokážem poučiť (občas), tohtoročný šachový výlet som dôkladne pripravil. Ako cieľ som zvolil práve prebiehajúce majstrovstvá sveta žien vo Lvove. Je to tak blízko, žeby bola škoda neurobiť si krátky výlet. Včasné plánovanie tentokrát pomohlo prekonať niekoľko prekážok:

1. Rozhodol som, že pôjdeme bez detí, naši traja teenegeri sa postarajú 4 dni o 8-ročného brata. Za mierny úplatok.
2. Informačné embargo organizátorov – mesiac pred zápasom nezverejnili ani len hracie dni. Ani sekretariát FIDE to presne nevedel, ale tromi rozličnými cestami na hlavného organizátora som sa nakoniec dopracoval k časovému harmonogramu zápasu. Kuriozitou bolo, že ani Lvovskí organizátori majstrovských turnajov nič o zápase nevedeli, ale cez nich som sa dostal k prenajatiu si súkromného bytu priamo v centre Lvova.
3.  Zoberieme kamaráta s manželkou. Ten mal vážny problém v práci s dovolenkou, maximálnom snahou sa mu však podarilo nasadiť nejaký program o týždeň skôr a môže teda ísť.
4.  Keď už bolo všetko dohodnuté, zistil som, že musím ešte ísť s autom na technickú kontrolu po prvých 4 rokoch. Samozrejme som na to prišiel dva dni pred uplynutím lehoty. Nejako som to zázrakom stihol.

No a ešte sa k tomu pridali jarné školské prázdniny. Vyrazili sme na štvordňovú lyžovačku, po ktorej ma čakali už len dva-tri dni v práci a očakávaný výlet do Lvova. Prvé dve hodiny lyžovačky boli skvelé, deti lyžovali a my (rodičia) sme sa zatiaľ naobedovali. Potom som si šiel hodinku zalyžovať aj ja. Helmu som síce mal, ale aj tak sme po prvýkrát využili horskú službu.

Náš 8-ročný syn spadol na vleku a zlomil si nohu. Na 4-6 týždňov ju má v sádre a celá rodina sa strieda pri jeho opatrovaní. Lvov nám zjavne nebol súdený, hneď na druhý deň som ho odvolal.

Po príchode do práce ma čakala na stole letenka na služobnú cestu s odletom na druhý deň o šiestej ráno. Do Amsterdamu, kam preložili rokovanie z Bruselu. Namiesto zápasu o majsterku sveta som si pozrel šachové múzeum.

Žijem v Matrixe. Je fajn, že o tom viem.

Už osem rokov financujem štúdium na základnej škole jedného dievčatka v Afrike. Ročne to stojí cca 7.500 Kč. Je to môj príspevok k riešeniu imigrantskej otázky – viem totiž, že rodina tohto dieťaťa určite nechce ísť do Európy za vidinou lepšieho života. 

Imigranti sa už roky zhromažďujú na druhej strane Stredozemného mora, presne oproti dovolenkujúcim Európanom. Cez more nedovidíme, čo sa na druhej strane deje a ani nechceme počuť o tom, že pre mnohých zúfalcov sa naše vysnívané dovolenkové more stáva hrobom.

Koho však nechala v kľude včerajšia fotografia utopeného trojročného kurdského chlapčeka, toho mi je úprimne ľúto. Chlapca pochovalo more neďaleko miesta v Turecku, kde som pred dvoma týždňami trávil bezstarostnú dovolenku. 

Anglický premiér zareagoval zvýšením kvót pre prisťahovalcov. Naozaj som zvedavý, ako zareagujú naši politici. A ešte viac ma zaujíma, ako zareagujeme my – bežní ľudia.

Keď som dával dokopy výsledky Majstrovstiev Slovenska v rokoch 1924-2014, prešlo mi cez ruky desiatky papierov s turnajovými výsledkami, hranými partiami, rôznymi komentármi. Kvalita 22 šampionátov Slovenska po rozdelení Československa (roky 1993-2014) ma v porovnaní s kvalitnými veľmajstrovkými turnajmi moc nenadchla.

Ako rodený optimista však hľadám na veciach tú krajšiu stránku, a preto pozitívne hodnotím:

–  organizáciou piatich samostatných veľmajstrovských turnajov v roku 2002 (Kajal), 2006 (Banská Štiavnica), 2007 (Banská Štiavnica), 2014 (Prievidza) a 2015 (Banská Štiavnica). V ostatných rokoch sa konali len open turnaje s veľmi rozdielnou kvalitou;

–  vydanie troch kvalitných turnajových brožúr o turnaji v rokoch v Nových Zámkoch v roku 1999 a turnajoch v Banskej Štiavnici v rokoch 2006 a 2007;

–  nájdenie kvalitného šachového organizátora, ktorým je Milan Maroš – organizátor všetkých siedmich majstrovstiev v pôvodne nešachovom meste Banská Štiavnica. Mesta, v ktorom sa každoročne od roku 2005 koná podujatie Živý šach, ktoré do mesta pritiahne na víkend toľko turistov, ako žiadne iné podujatie. Lepšia propagácia šachu na Slovensku neexistuje.

Strašne nemám rád, keď ľudia len kibicujú – ale sami nie sú ochotní pohnúť ani len prstom. Vybral som sa preto na posledné majstrovstvá urobiť aspoň maličkosť – spoločnú turnajovú fotografiu účastníkov veľmajstrovského turnaja. Je zaujímavé, že za posledných dvadsať rokov to nikoho nenapadlo…

Výsledok posúďte sami. Ja však dodatočne úprimne ďakujem všetkým účastníkom za ich trpezlivosť pred posledným kolom a verím, že spoločne so mnou venujú túto fotografiu osobe v obleku úplne vpravo.

PS: Na fotografii sú piati zo súčasných desiatich slovenských šachových veľmajstrov, vrátane našej legendy Jána Plachetku – prvého slovenského šachového veľmajstra a držiteľa striebornej medaile zo šachovej olympiády roku 1982. Prikladám jej fotografiu, keďže ani ako optimista neverím v jej zisk v najbližšom štvrťstoročí…

Jan Kalendovský zverejnil pred mesiacom na nns.cz svoju úvahu k novo vydanej Druhej slovenskej knihe šachovej. http://www.nss.cz/priklad-snobismu. Nie je mojim cieľom polemizovať so žiadnymi osobnými názormi, koniec-koncov každý v demokracii má právo na vlastný názor a máme slobodu slova. Nedá mi však, aby som v mene vydavateľa nevyjadril k niektorých skutočnostiam – z dôvodu, že pán Kalendovský je všeobecne uznávanou odbornou autoritou.

Jan Kalendovský: „Proč se vydávají a kupují knihy? Domnívám se, že primárně každý vydavatel chce, aby jím vydanou knihu lidé četli a to pokud možno v nejhojnějším počtu.“

Vydavateľ: Knihu vydala nadácia, ktorej primárnym cieľom bolo nájsť autorov, ktorí sa budú venovať histórii šachu na Slovensku. Budeme spokojní, ak za niekoľko rokov vznikne Tretia slovenská kniha šachová, pri vydaní ktorej vieme byť nápomocní.

Jan Kalendovský: „Pokud je mi známo, nechali vytisknout pouhých 16 kousků této publikace, jejíž cena není nikterak vyčíslena (aby si ji, byť i stála tisíce, mohl koupit kdokoliv) a rozdali si ji mezi sebou – zkrátka mezi svými – mezi investory.“

Knihu si mohol objednať každý, pričom šachisti sa o tom dozvedeli na oficiálnej stránke Slovenského šachového zväzu chess.sk, čo je na Slovensku najčítanejšia šachová stránka. Bola vopred zverejnená aj symbolická cena knihy, ktorá nepokryla náklady na jej vydanie (stratu sme vopred plánovali). Samozrejme knihu dostal každý, kto si ju objednal a jej trhová cena je v súčasnosti viac ako dvojnásobok pôvodnej ceny. Aktuálne pripravujeme druhé (a zároveň posledné) vydanie ďalších 16 tlačených kníh, aby sme uspokojili aj zberateľov, ktorí nezareagovali včas a mohli poslať výtlačky aj do dvoch najväčších verejných šachových knižníc v Haagu a Clevelande. http://forum.chess.sk/viewtopic.php?f=21&t=1542.

 Jan Kalendovský: „Domnívám se, že ani někteří spoluautoři nemají k oné šestnáctinné své části přístup, a jsou vázání mlčenlivostí o svých vlastních historických výzkumech, či šachových esejích. Vydavatelé ovšem neurčitě slibují, že po čase bude „Druhá slovenská kniha šachová“ dostupná všem v elektronické podobě, ale termín neudávají.“

Vydavateľ: Každý z autorov má autorské vydanie knižky a nikto nie je viazaný mlčanlivosťou. Náš verejný prísľub na vydanie elektronickej knižky sme dodržali, každý si má možnosť knižku kúpiť prostredníctvom významného slovenského kníhkupectva, takže knižka sa môže dostať aj k „nešachistom“. http://www.martinus.sk/?uItem=205389

 —

Keďže som sa do detailov zoznámil so všetkým, čo s vydávaním knižiek súvisí (práca a autormi, grafikmi, tlačiarňou, kníhviazačom, distribútorom), úprimne držíme palce všetkým vydavateľom. Autorom, ktorí v minulosti sľubovali vydanie šachových knižiek a ešte sa im ich nepodarilo vydať, prajem veľa trpezlivosti pri hľadaní vydavateľa.

Každý človek si hľadá svoje miesto v komunite, v ktorej žije. Niektorým stačí byť členom komunity, poniektorí však majú vyššie ambície, chcú byť najlepšími. Stúpať v rebríčkoch až na vrchol a z hora sa pozerať na tých, ktorí sú pod nimi.

Na snahe byť najlepším nie je nič zlé, dokonca je to nevyhnutným predpokladom spoločenského pokroku. Problémom však je, ako sa z toho vrcholu ľudia pozerajú na ostatných. Robia to s pokorou alebo s nadutosťou? Dávajú ostatným pocítiť, že sú naďalej členmi kolektívu alebo sa snažia ukázať, že sú v kolektíve niečo viac?

Vždy sa zasmejem, ak mi niekto povie že je v niečom najlepší, že je najlepšou alternatívou alebo že predáva tie najlepšie produkty. Považujem to len za reklamu, ktorú na mňa raz za štyri roky chŕlia  politici pred voľbami a každodenne najväčší predavači tovaru a poskytovatelia služieb v reklamách. Keďže reklamám neverím, môžem sa na nich schuti zasmiať.

V júni sa budú konať voľby funkcionárov Slovenského šachového zväzu. Ak sa chcete zabaviť, prečítajte si predvolebné diskusie, ktoré vám ukážu, ako sú na tom slovenskí šachoví funkcionári.

http://forum.chess.sk/viewforum.php?f=20&sid=421299194ab6ecd126f638b9d4973f59

Českým šachovým kolegom sľubujem, že sa na tom naozaj zabavia, pretože sa ich to netýka. Slovenskí šachisti budú na tom horšie. U mňa to bol naozaj smiech cez slzy.

Pohybujem sa medzi šachistami už viac ako 30 rokov, a preto si dovolím tvrdiť, že väčšina šachistov sú „skrblíci“.

Odmalička sa pohybujem aj vo svete umenia, kde sa na peniaze až tak úzkostlivo nehľadí.

Včera sa v Bratislave vydražil jeden maličký šachový obrázok o rozmeroch 26×21 cm – to je veľkosť papiera formátu A4. Cena bola skutočne kráľovská – úspešný dražiteľ zaplatil aj s províziami približne 32.500 EUR, čo je takmer 60 EUR za centimeter štvorcový.

Odvčera už viem, že šachy majú skutočne nejakú cenu.

Podrobnosti nájdete na stránke aukčnej spoločnosti: http://www.soga.sk/aukcie-obrazy-diela-umenie-starozitnosti/aukcie/119-vecerna-aukcia/mednyanszky-ladislav-sach-so-smrtou-51723