nejlepší slovenský šachista, středoškolský učitel a teolog
[16.12.2012 11:05:34]
Žiaden profesionálny šachista osamelosti neunikne. Osamelosť je podľa mňa to najťažšie, čo sa s šachovým remeslom spája. Polovicu roka ste na cestách. Rôzne hotely, rôzne mestá. A keď ste doma, máte čas cez týždeň a cez víkend odchádzate hrať ligu. Netopierí, inverzný režim.
S jedným gruzínskym veľmajstrom som sa pred pár rokmi stretol počas troch víkendov postupne v Číne, Španielsku a Nemecku. Šachisti sú nomádi, a ich hlavným mestom je hracia miestnosť.
Aké vzťahy môžete s takto excentrickým životným štýlom budovať? Kto sa prispôsobí takémuto arytmickému rytmu? Námorník? Vodič kamióna?
A ďalej: Keď ste naplno šachisti, s kým sa o tom porozprávate? Dievčine môžete zahrať na gitaru, ale ukazovať jej Marshallov útok je zbytočné. Vášho kamaráta z vysokej možno zaujíma FC Barcelona, ale Novoborský ŠK ho necháva chladným. Neostáva vám nič iné, len zavolať cez Skype svojmu šachovému kolegovi na druhý koniec krajiny.
Šach je individualistická hra a plodí individuality, silné charaktery, ktoré sa radi spoliehajú na samých seba. V šachu niet win-win situácie, vždy niekto vyhrá a iný prehrá. Kto by sa teda učil spolupráci a kompromisu?
A tak je osamelosti v šachovom svete viac než dosť. Samozrejme, neplatí to pre každého; všeobecne sú ale šachisti osamelejší ako zvyšok sveta.
Nehovorím, ono je to často pekné byť top, byť na vrchole. Niekedy je ale tiež pekné byť obyčajný a len tak popíjať pivo kdesi v krčme v údolí.
18.12.2012 21:34:54 | marki
Možno by som mal povedať pár slov o tom, prečo som takýto blog napísal. Nejde o to, sťažovať sa. Jasné, že i iné práce majú svoje úskalia. Ani si neliečim vlastné traumy: verte mi, po odučenom a odtrénovanom týždni by som zniesol i viac samoty. Skôr mi šlo o to, že všade dokola v šachovom svete vidím samotárov a samorasty, pretože povaha šachov je proste taká. A nikde som o tom nevidel napísaný ani riadok. Keď sa mladý chalan rozhoduje, či chce byť šachistom, chcem aby vedel, že aj toto ho môže čakať.
18.12.2012 14:58:30 | Jirka Majer
:lykan
18.12.2012 12:59:42 | lykan
Každému holt vyhovuje něco jiného. Co by za to někteří dali, kdyby se mohli zbavit pekla vztahů na pracovišti, frustrujících okovů v podobě pevné pracovní doby, kdyby jim nikdo nekecal do práce, kdyby cestování bylo v náplni jejich práce…
17.12.2012 00:17:50 | Martin Mrva
Veru tak, Marki.... šachy sú vojnová hra.... ťažko v nich hľadať situácie win-win.... ale to inak platí aj pre ostatné športy.... šport vo všeobecnosti nie je založený na princípe win-win, ešte možno v športe pre zábavu - rekreačný beh a pod. by sa tieto princípy hádam dali uplatniť, ale vo vrcholovom športe, kde sa bojuje o najlepšie umiestnenie, už asi ťažko....
16.12.2012 18:14:04 | David Navara
Velmi pěkný blog, který mě oslovil podstatně více než dva minulé. Zítra půjdu popíjet (asi nealko) kamsi do údolí. Jinak s Tobiným komentářem souhlasím, ale hledání duchovně plné samoty mi často dělá potíže a obávám se, že v tomto ohledu nejsem sám.
16.12.2012 11:38:59 | Tobi
Asi záleží na tom, jak se to pojme. Při každém zaměstnání, v každém (nejen) lidském příběhu je dobré rozlišovat mezi zraňující osamělostí a plodnou a duchovně plnou samotou. Myslím si, že když se člověk naučí být správně sám, osamělost nemá vůbec šanci. Je na každém, jak se k tomu postaví. Ať je šachistou, pečovatelkou nebo zvěrolékařem. Pěkně o tom rozjímá Dalajláma tuším v knize Jak šířit lásku.