Ján Markoš

nejlepší slovenský šachista, středoškolský učitel a teolog

O snehu

[17.01.2013 19:50:26]

Padá sneh, a je to, ako keď chorému vstreknete do žíl farbiacu látku, aby ste na tomografe uvideli jeho krvný obeh, jeho diaľnice a slepé uličky; sneh zafarbil a vyjavil ovzdušie, jeho vírenie a tanec, a pomaly sa znáša k Zemi.

Najskôr, keď ho bolo len máličko, akoby vyostril každučkú vec naokolo, vyladil optické šošovky sveta, bielou podčiarkol každú linku obloka, každú vetvičku, každý rys na tvári mesta. Potom ale začal všetko zahaľovať, demokraticky, Audiny i odpadky, a ja vidím, že sneh je evidentne ženského rodu, nech si slovenčina tvrdí čo chce, sneh je žena, to je jasné každému, kto vidí jeho poddajnú a mäkkú náturu, kto sa zahľadí na nežné obliny na strechách a kontajneroch, kto vidí radosť detí, neschopných ho opustiť ani za večerného šera, kto vníma jeho neuchopiteľnosť, topenie a poddajnosť.

Sneh je čistá intimita, núti autá, aby spomalili, núti ľudí, aby si ním vychodili uzučké cestičky, podobné cestám lykožrúta v dreve smreka, úzke cestičky, na ktorých sa míňajú len tak-tak, jak lode v Panamskom prieplave, a sú si cudzí, a predsa nebezpečne blízko, zabalení do vetroviek a čapíc ako zámotky priadky morušovej; sneh tlmí zvuky, vytvárajúc mäkké ticho, do ktorého všetko zapadne ako do zamatu, opatrované ako cenný šperk, tlmí farby, meniac pestrú paletu leta na nežné variácie jediného tónu bielej, len sem-tam prerušené ostrou, egyptskou červeňou semaforu. Sneh mení verejné na súkromné, mesto na detskú izbu.

Naozaj, sneh je žena, panenský a bielo nevinný zrána, znásilňovaný a špinený pod kolesami áut. Sneh si pamätá každú stopu, uchováva ju ako spomienku v rodinnom albume, aj keby to malo znamenať, že stratí nadýchanosť a krásu svojich vločiek, a skončí ako pošliapaná masa kdesi v kúte, podobná gaštanovému pyré, či skôr neurčitej skrvavenej kaši, na kosť stuhnutej v mraziacom boxe supermarketu.

Sneh je viac atmosférou než vecou, nejestvuje ani v jednotnom, ani v množnom čísle,a je tak pominuteľný a tvárny, a predsa tak prastarý ako voda, z ktorej pochádza; je poslom siedmeho neba na zemi, vzniká kdesi vo výškach medzi anjelmi, ako dobro či ako heroín je dávkovaný na tento svet len po troškách, po štipkách, po vločkách prepracovaných jak šperky či vnútra procesorov; ich kráse môže konkurovať len pestrofarebná krása kaleidoskopov a presná neha kresieb mrazu na skle.

Sneh prejasňuje svet, je svetlom zimy, svetlom skorých večerov, svetlom zdola.

 

fotografie

zobrazeno(9667x) | příspevky(5x)

vkládání nových příspěvků bylo pozastaveno

příspěvky k článku

19.01.2013 18:01:36 | marki

 Ďakujem Mishikovi za fotky, ktoré mi v reakcii na tento blog poslal, a tiež Bolkovi, že ich pridal.

18.01.2013 18:47:46 | Sergej Mihál

Snehové vločky pod mikroskopom - každá je iná. Ani jedna vločka nemá zhodnú kryštalickú mriežku s inou. Ako odtlačky prstov ľudskej ruky. Nenájdete medzi triliónmi a triliónmi dve zhodné. Sú tak prekrásne, že to berie dych. Avšak to, čo je na nich pri pohľade cez mikroskop najviac dych vyrážajúce je ich geometrický tvar - obrazec. Nikdy to nie je to štvorec, ani obdĺžnik, ani kosoštvorec, ba ani kruh - „je to iba a len a len“ Dávidova hviezda. Prečo asi?  

18.01.2013 14:01:54 | josefká

Pěkně napsáno, ale nesouhlasím. Pokud sníh=žena, pak pouze žena frigidní. Se sněhem dokonce hrozí smrtelné obětí, nejenom v lavinách. A co si asi o sněhu myslí polárníci nebo bezdomovci? Proto: nejužitečnější profesí je v zimě ODKLÍZENÍ SNĚHU. 

18.01.2013 08:30:10 | Inconnu

Váš blog čtu vždy se zájmem a tento je skvělý. Hned se na to bílé nadělení zlobím méně.

17.01.2013 23:35:54 | Homunkulus

Neuvěřitelné: živlová či jevová teologie žije! Jak psát o nacukrované kráse, aby to nebyl kýč? Právě takhle. S vášní objevitele spojit konkrétní zážitek a obecné teze, aniž by jedno z toho převážilo. A připustit zmar. To mám radost!

Untitled Document



ceskecasino.com

www.praguechess.cz |
reserved by Pražská šachová společnost, o.s. | designed by pb | optimalized 1024x768 IE, FireFox