Ján Markoš

nejlepší slovenský šachista, středoškolský učitel a teolog

O jemnosti

[05.03.2013 15:45:28]

Jeden môj kamarát je ochranár. Nechráni ale motýle či kvety, chráni nočnú oblohu. Nie, nie je blázon, ani nelieta v snoch s policajným lietadielkom kdesi pri Orione. Chráni tmu, temnotu oblohy, vďaka ktorej je vidno hviezdy. Špeciálnymi prístrojmi meria svetelné znečistenie miest, ciest a tovární, a hľadá miesta, kde je ešte možné vidieť Mliečnu dráhu v plnej kráse. Najtemnejšie miesto na Slovensku je mimochodom v Národnom parku Poloniny, blízko hraníc s Poľskom a Ukrajinou.

Svetlo, krásne a potrebné, zničilo krásu hviezd. Ak bývate v Prahe či v Bratislave, viete o čom hovorím. Kto išiel niekedy s baterkou jasnou nocou, možno zistil, že najlepšie je ju vypnúť a spoľahnúť sa na strieborné svetlo mesiaca.

Každý čin spúšťa reťaz dôsledkov. Aj tie najlepšie činy majú vedľajšie dôsledky, ktoré nemusíme vedieť predvídať. Prvé autá chválili dobové noviny nie preto, že boli rýchlejšie ako kone (často neboli), ale preto, že boli čistejšie a tichšie. Dnes to znie ako dobrý vtip. A tí, čo objavili štiepne reakcie jadra, sú zodpovední za Hirošimu? Sú v tom celkom nevinne? Či nevedeli, že púšťajú džina z fľaše? A tí, čo rozbehli internet, sú zodpovední za nadváhu detí? A za pornografiu, s ktorou zápasia tisíce ľudí? A tí, čo vymysleli mobilné telefóny; vedia zaručiť, že každodenné dávky žiarenia počas desaťročí nespôsobia rakovinu?

Je čas konať, a je čas konaniu sa vyhýbať, mohol by napísať Kazateľ. Svet sám je krásny, treba mu ale dovoliť, aby zažiaril svojim tichým svetlom. Žiaden človek nevyrobí také krásne jablko, aké dorastie na jabloni kdesi pri ceste, žiaden človek nevyrobí živú včelu. Zato vyťať jabloň alebo rozmačkať včelu medzi prstami dokáže každý.

Všetko čo má aspoň trochu cenu, je darované. Nedá sa to vyrobiť, nech si hovorí kto chce čo chce. Dá sa to ale chrániť.

Jemnosť je opakom násilia. Je to ochota nekonať, nebrať si priestor, a tak ho darovať niekomu či niečomu inému. Je niečo krajšie ako jemný dotyk? Dotyk, ktorý  prekračuje hranicu medzi dvomi ľuďmi, a predsa ju zachováva. Keď sa dvaja ľudia láskyplne dotknú, je to zázrak, niečo ako chôdza po prašnom snehu, ktorá nezanecháva žiadne stopy.

Jemnosť necháva svet svietiť. Je to cnosť prezlečená za slabosť. Je nenápadná ako krasokorčuliar, ktorý svojou silou umožňuje, aby sa jeho partnerka vrtela vo vzduchu vo tých najfajnovejších figúrach. Oči divákov sú ale uprené na ňu, nie na neho. Jemnosť je nenápadná ako stredopoliar, ktorý pošle Messimu za sezónu sto gólových prihrávok, sám však ostáva mimo kamier a mikrofónov. Niekedy možno ani samotný Messi nevie, odkiaľ k nemu lopta doletela.

Keď ku mne z času na čas priletí naozaj dobrá prihrávka, vysoký pass kdesi z diaľky, snažím sa nezabúdať, že tu je niekto, kto ju kopol. Tento futbalista nerád stojí vo svetle kamier, a je tak jemný, že vlastne nie je možné pristihnúť pri práci. To však predsa neznamená, že Ho niet. Len nám ponecháva priestor.

Tento text  by som rád venoval Rasťovi a Miriam, a ich malému Číňankovi. Sú to najjemnejší ľudia, akých poznám.